Poézia a umenie dáva krídla

/ cyklus básní venujem priateľke Deniske. /

básne sú z pripravovanej zbierky

Srdce na kľúč, ktorá vyjde v lete tohto roku.

Rozprávka  o tebe

Boh ma skúša,

vysloviť tvoje meno

do vankúša.

Oprieť sa o sen,

o náš kríž.

Noc je plytká voda

ako vlastné svedomie.

Hviezdy ti konečne

zosadli na pery,

a nemusím byť pritom  Exupéry,

aby mi každý uveril,

že život s tebou,

 je jedna veľká rozprávka

do mojich dlaní na celý život.

V okamihoch ticha

Srdce bije na dotyk,

akoby zastal čas,

len vietor sa oprel

do chlapských dlaní,

s pocitom,

že láska je slovo,

a slovo je láska.

A Boh medzi nami.

V tom, v srdci zhasne búrka

do kvapiek  nášho  príbehu.

Viem, naše  túžby  už

dávno zhasli v povetrí.

Prosím ťa, drahá, zhasni!

Slovo vždy poéziu zavetrí.

Jeho čaro ostane navždy v básni,

veď, ty, to sama dobre

už teraz  vieš……,

Večer  u nás  dvoch

Prejdem tvoj úsmev

cez rovník

na dvoch kolesách,

a objavím  novú  Ameriku.

Slepej  pravde

prinavrátim  Krista  z  kríža,

vyslovím  slovo  počaté  z  Márii

a pochopím jediné,

dávno sú nám

dané  všetky  cesty

k vlastnému šťastiu,

tam, a späť, ku krížu,

kde plače

i posledné steblo trávy

ako dieťa.

Z nehy a túžby vyzlieka sa  tma,

milovať ťa,

znamená  náš

vlastný  svet  z  rozprávky.

Si moja  Popoluška v sexi džínach,

za kuchynským drezom,

preváraš  vodu  ako  spomienky.

Veríš, že každá  minca,

má svoj rub a líc.

Som  si  istý,

každá rozprávka  si nájde

svojho princa…….,

keď sa na mňa slastne  ako  cukor,

v akcii, so zľavou  usmeješ.

A ja stále hrám.

Je ráno podľa

Beethovenovej partitúry.

Otvorím deň

s husľovým kľúčom v srdci,

len tebe hrám.

Trištvrťové  sú  tvoje oči,

poznám  ich večné tajomstvá,

majú svoj tajný kód,

ktorý poznám  iba ja.

Ráno sa na krištáľ rozbíja tma,

svitá medzi oknami.

Ty  vchádzaš ku mne 

nahá po špičkách,

po klávesoch beží  čierny kôň.

A ja stále hrám.

Ráno  /  s tebou  a  predsa  bez  teba  /

 / ponorený do básnickej samoty /

 Ako prst  v  tráve, keď práve,

jar triešti  svoje smaragdy….,

sú naše sny zviazané do kytíc.

Priznám sa,

je to zvláštny pocit ,

keď sa poézia stáva  anjelom  na krídlach.

V  tichu sa rodí spomienka…,

Báseň prebudená  na  papieri,

a moja samota ponorená  ticha.

Srdce  iba ako   semafor zabliká,

ospalé ráno zakotví  vo  svojom prístave.

So šálkou kávy myslím na teba,

a ostávam verný pri káve.

Láska  až  za hrob

/  priateľke  Deniske  /

Minúty tak zvláštne pretekajú

medzi našimi dlaňami,

ako náhliaca sa rieka medzi splašenými brehmi.

Návraty  bez  rozlúčok?

Prosím ťa, veď tie sú už dávno za nami.

Chvejúc sa  ako struny na husliach,

až  srdce trhá, vlastnú hruď rozpína.

Nedeľné zvony bijú nadoraz,

slovom  hotová  druhá  Hirošima.

A potom posledný ťah na šachovnici,

kde padne i posledná veža,

hlavne, že dnešná noc bola,

je, a vždy bude, naša, svieža .

Patríš iba mne,

ako včera, ako vtedy,

ako tisícraz, ako teraz, v tejto chvíli,

ako naveky vekov, neustále, navždy,

ako bubnujúce kvapky na parapete okna,

v štýle Jimmyho Hendrixa,

ako premoknuté kvapky  v daždi,

ako obyčajné  ľudské šťastie,

pre bolesť, pre lásku, na jeden kríž.