Okamih bolesti

22. novembra 2013 17:44, Prečítané 1 829x, Gabriel Németh, Nezaradené

Zakvitnuté ticho,

v očiach slzy – samý prach.

Nad hrobom ruža v papradí.

samotu prezradí na perách.

Sviečka,

v ktorej plameň zomiera.

Úzkosť – strach – posledná pieta.

Biely mramor,

ktorý si nič nepamätá.

Sviečka a zlomený kríž zvečera.

Mesiac na oblohe – hotové Modré Benátky.

Divadlo tisíc svetiel

zakráda sa zašera.

Život, ktorý bol…, akosi prikrátky.

A bolesť veľká pre tento okamih,

keď sklonená hlava zopiera sa k zemi,

keď pochopíš každú svoju slzu,

že raj môže byť aj nebi.

Debata ( 0 príspevkov )

Celá debata | RSS tejto debaty

Ďalšie články od tohto blogera

Gabriel Németh – Valentínske blues

15.02.2014

/ cyklus básní venujem priateľke Deniske. / básne sú z pripravovanej zbierky Srdce na kľúč, ktorá vyjde v lete tohto roku. Rozprávka o tebe Boh ma skúša, vysloviť tvoje meno do vankúša. Oprieť sa o sen, o náš kríž. Noc je plytká voda ako vlastné svedomie. Hviezdy ti konečne zosadli na pery, a nemusím byť pritom Exupéry, [...]

Bolestná pri rieke

07.02.2014

Komu ruže, komu zvony do hrobu, komu ubolenú zem, plačúcu slzami Krista. Je jediný smer – cesta je viac než istá. Komu chryzantémy, komu veniec uvitý do ticha, komu úsmev, komu šťastie, utkané z hodvábu. Komu cesta, komu rieka, objímajúca rozzúrené vlny. Komu ticho, komu bolesti a smútky. Do večera vsadený kríž do zeme. Obloha si v plači [...]

Svoj dlh splácam celý život

19.01.2014

/ venujem mame / Nebo je nedeľný obrus na sviatočnom stole. Jeseň vystretá ako Kristus na kríži. Sú také dni plné dažďa a spomienok ako žeravá láva. Srdce je trezor na vlastné sny, ktoré vždy dosnívam. Noc je už minulosť, vychádzajúce slnko holým obrazom skutočnosti, že rodí sa deň. Sedím a rozmýšľam. Prečo sú matkine ruky [...]

Najnovšie správy