Nad ránom pod oknami zakvitli chryzantémy.
Zapriahnutý do slova, púšťam sa do ťažkej témy.
Svet je zlý, dávno po záruke, vždy plný sĺz.
Svet, aký sme chceli mať, ostáva snívať iba.
Zmenili sme ho my, to je náš osud, naša chyba.
Láska sa akosi vytratila ako vták, ktorý vyletel
z koruny stromu, keď oči sa chceli smiať a plakali.
Ostala bolesť ako loď, zakotvená na perách
a strmé skaly v srdci neskutočne pukali.
Ostalo o čo stáť? O lásku ako jemný vietor v závane,
keď žiaľ a smútky melancholickej jesene,
si ako pravé svetlo v sebe nečakane nesieme.
Pre naše dlane, v ktorých zrodí sa svitanie.
Slnko vyjde na Olymp a vietor jemne zavanie.
To je tá chvíľa, to je ten pravý okamih,
pre lásku na dve dlane, na jeden dych.
Celá debata | RSS tejto debaty