Za oknom sa uhniezdil upršaný deň, kvapka prenásleduje kvapku a dážď ďalej rozpráva svoj neskutočný príbeh. Jeseň je utkaná z pavúčej siete, babie leto dávno skončilo v azyle a začína chladný ponovembrový nečas plný dažďa v priamom prenose.
Vraciam sa. Koľajnice v diaľke sú priamky, ktoré osud raz pretnú v pevný bod. Je poludnie, tesne pred štvrtou, vlak sa pohne, konečne vychádza z Bratislavy. Hľadím cez okno a premýšľam. Ako to povedal maestro básnik Miroslav Válek.
– Domov sú ruky na, ktorých smieš plakať. Je to pravda, ktorá má chytá za srdce a celého ma rozochvieva. Myslím na domov, na rodičov, na návrat k svojím blízkym, ktorí sú pre mňa dôležitejší ako soľ.
V rýchliku sedím sám.
Vlak je rozbehnutý, cez kupé okna vnímam, ako prší, akoby sa nebo utrhlo z kríža. November je zrelý na lejak, a naozaj, odrazu sa spustí dážď ako hrom. Leje, sústavne. Prší. Presadnem si, aby na mňa cez okno nedoliehali kvapky, keď do kupé vstupuje postaršia žena s mladíkom, je to pravdepodobne jej syn. Sadnú si, hneď vidieť, že medzi nimi nevládne súhra. Spomeniem si na svojho otca, na detstvo strávené s ním , až ma chytá triaška a mrazí ma. Moje myšlienky odrazu pretne žena pri mladíkovi.
– A to si myslíš, že keď sa budeš takto správať, že v našich očiach budeš dobrý syn? – povie matka synovi.
Potvrdené. Je to vzťah matka verzus syn a nevydarený, komplikovaný. Opäť sa zamyslím a myslím na otca.
Chlapec vstane, zahľadí sa na matku a dodá drsne, povie čosi, čo vo mne zarezonuje, ako bič nad hlavou.
– Neser ma mami! – otočí sa k matke a odchádza. Pravdepodobne za kamarátmi. Mladík môže mať tak sedemnásť, je ešte nepripravený na život a mladý na životné prehry. Dvere sa zavrú, nastáva nepríjemné ticho a matka sa za správanie svojho syna hanbí. Celá situácia je jej veľmi nepríjemná. Sama nevie čo má povedať.
V Trnave nastúpi postarší pár. Za niekoľko chvíľ z rozhovoru obidvoch zisťujem, že stará pani je príliš ukecaná, svojmu mužovi nedovolí, ani, čo len prehovoriť, ne to ešte sa nadýchnuť sa. Zreteľne vidno pán je pod papučou, prikyvuje a snaží sa žene vo všetkom vyhovieť. Túto scénu si vôbec nevšímam a staviam sa k nej ľahostajne a tvárim sa inkognito.
Neprestávam myslieť na otca. Vchádzame do tunela, spomienka na otca neprestajne vo mne ožíva, až keď z tunela vychádzame vidím pred sebou rodinný obraz : Otec sa vracia z krčmy, cítim v žalúdku zvláštne chvenie, mám strach, že začne cirkus, ktorý je u nás každodennosťou, keď je otec spitý pod obraz Boží. Čas ubieha pomaly, ale ja sa už vidím doma.
Keď vystupujem z vlaku, musím tento okamih predýchať, domov je predsa len domov. Tento pocit na srdci sa nedá zaplatiť žiadnymi peniazmi. Áno som doma, kráčam nočnou ulicou, cestovnú tašku preložím do ľavej ruky, je ťažká, no mne sa kráča šťastne a uvoľnene, idem domov k rodičom. Vystupujem hore po schodoch, mama ma už čaká, vrhne sa mi do náručia, sme obaja nesmierne radi.
– Erik môj, konečne si doma. Ako škola, ako sa darí? – opýta sa ma mama. Prekročím prah domu, zložím sa a vchádzam do kuchyne. Sadne si za stôl, som nesmierne hladný. Mama mi už vykladá jedlo. Jem, akoby by som nejedol celý týždeň.
– A na internáte ako? – Jedlo do seba ládujem ako buldozer, a popritom odpovedám na maminu otázku.
– V poriadku, v pohode. – odpoviem a za chvíľu je tanier predo mnou prázdny. Som unavený. Cesta ma akosi unavila, nechce sa mi veľa rozprávať. Iba sa spýtam. – Otec je kde? –
– Spí navaril, pozrel futbal, Ligu majstrov a zaspal ako drevo. –
– Nech spí . – doložím. – Je uťahaný. – Odsuniem tanier, som nasýtený. Keď je žalúdok plný u mňa je všetko v poriadku, avšak tá únava z cesty sa vo mne nedá zaprieť.
– Mami som zničený, zajtra sa porozprávame viac. – Idem spať. –
Zaľahnem do postele a spím ako zabitý.
/ na druhý deň /
Ráno je neskutočne krásne. Slnečné lúče ma šteklia po tvári, až sa mi na tvári vylúdi úsmev. Som šťastný a rád. Som doma. Vstávam okolo deviatej, vojdem do kuchyne, vyberiem si dva krajce chleba, natriem si ich so syrom a spravím si čaj.Doma nikto nie je. Je piatok, mama je v práci a otec, ako obvykle…., v krčme….., Mrzí ma to, veď domov prišiel jeho syn a on sedí v krčme. Čo mám robiť ? Chytím do ruky pero a píšem, musím sa vypísať z bolesti, ktorú cítim. Je vo mne toľko trpkosti, môj vlastný osud ma trápi, spytujem sa seba samého.
Načo som prišiel domov? Načo vôbec?
Okolo jedenástej prichádza otec domov, spitý ako čík.
Hneď vo dverách mu položím otázku.
– Prečo, otec, prečo?
– Musel som osláviť príchod syna. – Otcovi sa táto otázka nepáči, pozrie sa na mňa vražedným pohľadom a zaškrípe zubami. Už viem, čo bude nasledovať.
– A mater máš kde, že tak vyskakuješ? Navarila nám? –
– Je v práci. – odpoviem stroho.
– A čo robíš ty? Spíjaš sa ako zarúbaná sekera. Ochlasta jeden! – povolia mi nervy skríknem na neho. V tom mi otec jednu vrazí.
– To si nemal, otec. – a vbehnem do svojej detskej izby. Pozriem sa do zrkadla opuchol som, pravdepodobne budem mať modrinu pod okom, to sa mi už zalieva krvou. Celé vnútro mi rozpaľuje, som nešťastný.
Prečo, otec, prečo?
Sadnem si na gauč, zoberiem si do ruky zbierku básní Miroslava Válka a čítam. Poézia ma upokojuje, najmä válkovská poézia, je čistá, tak pravdivá. Má v sebe silu, ktorú teraz veľmi potrebujem. Čítam.
– Domov sú ruky, na ktorých smieš plakať. –
V tej chvíli sa sa zhlboka nadýchnem a rozplačem sa.
Celá debata | RSS tejto debaty