Poézia a umenie dáva krídla

    Na lustri hniezdi svetlo ako vták so zloženými krídlami.

V izbe je sám. Sedí za stolom, nahne sa  nad papiere, zoberie pero do ruky a rozmýšľa. Rozsvietené  svetlo nad jeho hlavou  myslí na staručkého Edisona. Je tichý večer pod oknami.  Marián sa práve rozhodol, že dopíše  svoj román Vražda je čierny deň pre obeť a pošle ho svojmu vydavateľovi.

    Píše, pozrie sa na hodinky, akosi sa rozpísal, pretrie si oči, dnes má toho už viac než dosť. Vstáva od stola k oknu. Je večer a na oblohe sa to len hemží hviezdami. Dotkne sa záclony, odhrnie ju a zrakom spočinie na oblohu, ktorá má v očiach smútok. Čierna tma splýva s oblohou, je ešte ďaleko do rána a on hľadí na oblohu ako do zrkadla. Dnes by mali padať  hviezdy. Zavrie okno a ďalej premýšľa.Čím by bolo nebo bez hviezd? Iba nočnou galériou, v ktorej by neožil ani jeden jediný  obraz do rána. Keď naposledy padali hviezdy prial si, aby  bol úspešný spisovateľ.  A to sa mu  splnilo.

     Zavrie okno a vyjde  na balkón. Je 22 20, v takýto čas by mali padať hviezdy. Nemôže sa vynadívať na oblohu, je jazerom  plného rozprávkového svetla.Hotové nočné divadlo, ktorého človeka zachváti vždy do vlastných myšlienok. Pozrie sa na hodinky,  za chvíľu to príde…., hviezdy sa rozpršia a pripravia sa na svoj pád. Konečne.

Prvá hviezda  padá, potom druhá a potom tretia.  Hľadí na prejasnené nebo, zovrie mu hruď a vibrujú v ňom zvláštne pocity.  Padajú hviezdy. Čosi priať?  Nadýchne sa  a predýcha tu atmosféru, ktorá  ho chytila za srdce. Praje si zdravie, zdravie sebe, rodine, no hlavne sestre, veľmi to v týchto chvíľach potrebuje.

    Keď mu ráno zavolá brat oznámi mu, že sestra Eva zomrela, so slúchadlom v ruke sa zachveje. Mal ju veľmi rád, bola mu všetkým, najväčším bohatstvom a teraz ho stráca. Pochopí . Keď  padá hviezda , zomiera človek.

  Hruď mu zovrie bolesť, zaleje ho smútok a slza po slze sa mu kotúľa po tvári. Za oknami sa rodí smutné ráno a slnko sa pomaly dvíha k oblohe. Jeseň sa len tak  slzí kvapkami. Začína pršať. Mariánovi sa bolesť zarezáva pod kožu, zatne zuby a spomína : na detstvo , na sestru Evu, na brata, na rodičov. Spomienky občas bolia, v tomto okamihu si to uvedomuje.  Bolesť sa roznesie  spomienkami, ku ktorým sa vracia neustále a za oknom prší celý deň.