Samota

28. septembra 2013 13:36, Prečítané 1 667x, Gabriel Németh, Nezaradené

Zasadím v srdci strom,

objímem vlastné túžby,

ktoré zhasli

ako verše v povetrí.

Som taký aký som,

moju pravdu na oblohe

i vták zavetrí.

Roztiahne krídla

na svojej dlhej púti

a oddá sa svojmu letu.

Tŕpka samota

tak zvláštne chutí,

vždy bola, bude, stále je tu.

Debata ( 0 príspevkov )

Celá debata | RSS tejto debaty

Ďalšie články od tohto blogera

Gabriel Németh – Valentínske blues

15.02.2014

/ cyklus básní venujem priateľke Deniske. / básne sú z pripravovanej zbierky Srdce na kľúč, ktorá vyjde v lete tohto roku. Rozprávka o tebe Boh ma skúša, vysloviť tvoje meno do vankúša. Oprieť sa o sen, o náš kríž. Noc je plytká voda ako vlastné svedomie. Hviezdy ti konečne zosadli na pery, a nemusím byť pritom Exupéry, [...]

Bolestná pri rieke

07.02.2014

Komu ruže, komu zvony do hrobu, komu ubolenú zem, plačúcu slzami Krista. Je jediný smer – cesta je viac než istá. Komu chryzantémy, komu veniec uvitý do ticha, komu úsmev, komu šťastie, utkané z hodvábu. Komu cesta, komu rieka, objímajúca rozzúrené vlny. Komu ticho, komu bolesti a smútky. Do večera vsadený kríž do zeme. Obloha si v plači [...]

Svoj dlh splácam celý život

19.01.2014

/ venujem mame / Nebo je nedeľný obrus na sviatočnom stole. Jeseň vystretá ako Kristus na kríži. Sú také dni plné dažďa a spomienok ako žeravá láva. Srdce je trezor na vlastné sny, ktoré vždy dosnívam. Noc je už minulosť, vychádzajúce slnko holým obrazom skutočnosti, že rodí sa deň. Sedím a rozmýšľam. Prečo sú matkine ruky [...]

Najnovšie správy