Poézia a umenie dáva krídla

Srdce na kľúč

Natiahnem svoje

          srdce na kľúč ako hraciu skrinku,

          som rád, že stále hrá.

Ručičky na hodinkách rozbehli

                           svoj olympijský maratón,

je päť minút pred dvanástou,

                           dostatok času

                           rozkrojiť tmu na svetlo,

vložiť do svojich dlaní

                          slovo ako chlieb,

a byť vždy v symbióze času

                         s prvými vráskami.

Zhasnúť posledné  svetlo v okne,

                         uveriť  pravde,

že prišiel čas zostarnúť.

Do vlasov padá prvá  inovať,

                       vrásky na tvári

dozrievajú ako vlastná jeseň pod oknami.

                       To je to umenie žiť,

prijať to, čo má prísť a to, čo iba príde.

Iba natiahnem svoje srdce na kľúč

                      ako hraciu skrinku.

Som rád, že ešte stále hrá…,

Rendezvous  s  jeseňou

Za oknami

sa jeseň usadila 

ako pena na káve.

Zahniezdená 

v korunách stromov,

holá bez jediného listu,

tajomná a vždy záhadná,

prichádza s dažďovými

kvapkami  ako nečakaný hosť.

Nesie sa prúdom vetra,

po oblohe cez  mračná.

Jeseň je tu, ako vždy

neskutočne  zázračná.

A s ňou november,

uzimený sychravý.

Cukor si básnik dáva do kávy.

V  uliciach za oknami 

zračia sa kaluže vody,

s nimi jeseň a jej

priateľ dážď do pohody.

Zmočí jej vlasy

a letmým bozkom

ich opäť osuší.

A večer ju  pozve

do reštaurácie  na suši.

 Deň ťažký ako z olova

 Vypnutý zo včerajšieho dňa

ako môj starý mobil Nokia,

ležím v posteli

a hlavou zabáram  sa do perín.

Dnes som mal

ťažký deň ako z olova,

Mesiac,

ten starý playboy

na oblohe chytá do siete

svoje staré lásky.

A v srdci zakorenené

sú odpovede bez otázky.

Zavriem oči a konečne spím.

Ráno  sa vylížem z vlastných rán.

Bol ťažký deň ako z olova.