Poézia a umenie dáva krídla

Pocta Schelingerovi

Preberám svetlo ako hrach

a myslím na Schelingera,

na jeho večnú vieru v rock.

Chlap má právo znežnieť na princa,

veriť, že holubí svet

vždy stojí na krídlach.

Rocková  pravda sa nikdy nezapiera,

keď nebo na strunách hrá Schelingera.

Verí holubom. Verí na návrat.

Ráno bez teba

Ako prst  v tráve,

keď práve,

jar rozbíja svoje smaragdy ,

sú túžby rozbité na diamant.

Zvláštny pocit na srdci,

keď poézia je večný anjel  na krídlach.

V tichu sa rodí spomienka.

Báseň  sa prebúdza na papieri.

Tvoj úsmev ponorený do ticha…,

Ubolené srdce ako semafor zabliká.

Zasnežené ráno vo svojom prístave,

so šálkou kávy myslím na teba,

a ostávam verný pri káve.

A ja stále hrám

Je ráno   podľa

Beethovenovej partitúry.

Otvorím deň

s rukami  na klávesom,

hrám podľa partitúry.

Trištvrťové sú tvoje oči,

poznám ich večné tajomstvo,

majú svoj tajný kód.

Vchádzaš ku mne nahá po špičkách.

Po klávesoch beží  čierny kôň.

A ja stále hrám.

 Neúprosny čas

Minúty pretekajú

medzi dlaňami

ako rieka medzi brehmi.

Návraty  bez  rozlúčok?

Sú dávno za nami.

Chvejúc sa

ako struny na husliach,

srdce mi hruď rozopína.

Zvony  v ňom  bijú nadoraz –

hotová druhá Hirošima.

Posledný  ťah na šachovnici.

Padne i posledná veža.

Dnešná noc

je naša a vždy svieža.

Patríš mne,

ako včera, ako vtedy…,

ako tisíc ráz  a navždy,

ako za oknami 

premoknuté kvapky v daždi,

pre šťastie,

pre bolesť na jeden kríž.