/ Pavlova milenka /
Pavol chytil druhý dych, mierne prešedivelé vlasy dodáva jeho mužskému výzoru akýsi šarm. Charizma vyžarujúca z jeho tváre, by očarila nejednu ženu.
Takto to bolo i v prípade Alici, ktorá nastúpila do firmy Lekros ako sekretárka. Všimol si ju prvý, mala tridsaťdva rokov, bola mladá a neskutočne krásna. Bezdetná štíhla s postavou topmodelky, jej bujaré prsia nedali Pavlovi spávať od chvíle, čo ju zazrel.
Na štyridsaťdva rokov sa cítil vždy sviežo, videl sa v nej ako v zrkadle, túžil po jej dotyku, po vášni s ňou. Odrazu mal pocit,
že má tridsať a dokáže milovať ako za mlada.
Jeho starý dobrý kamarát Miroslav Skalický, šéf autoservisu vždy vravel : – Po dvadsiatich rokoch ju treba vymeniť. –
Pamätá si na to, akoby to bolo dnes, keď vstúpila do jeho kancelárie. Mal dojem, že s ňou prišlo nové slnko, očarila ho bola dokonalá. Obdivoval na nej všetko od prvej chvíle : čierne dlhé vlasy, ten úsmev, tvár ako vystrihnutá z bulváru, vždy krásna a očarujúca.
Zbadala som na Pavlovi zmenu v správaní: neskoré návraty domov, nezáujem o rodinu. Pavlove časté návštevy v kúpelni,
jeho každodenné holenie mi navrávalo, že s našim vzťahom nie je čosi v poriadku.
Cítila som to, naisto som to vedela.
Ani si nepamätám, kedy sme sa naposledy milovali, kedy ma Pavol objal držal v náručí, pritom som potom tak túžila.
Naše noci sa stali chladné bez jediného dotyku. Prestávala som dúfať , že príde čas, kedy ma chytí za ruku, pozrie sa mi do očí a povie : – Prepáč Petra, ty si pre mňa všetko. –
Viem u Pavla nastal nečakaný zvrat.
Vo firme sa Alici darí aj vďaka Pavlovi.
Z postu sekretárky sa vypracovala na vedúcu menegerku. Pavol sa stal pre ňu číslo nambrvan a ona jeho večnou doménou, ženou, do ktorej sa zamiloval ako oheň do vody.
Stratil pri nej hlavu, veľmi mu na nej záleží.
Dni sa míňajú ako rýchlik svoju trasu, nič sa však nemení, Pavol sa až príliš stará o seba, kúpil si nový oblek do práce i novú značkovú kravatu, načisto sa zmenil, rodina preňho neznamená vonkoncom nič.
Uvedomujem si, Alica mu je všetkým, zabúdať pre neho znamená znova milovať. Sedím na stoličke vo svojej izbe a premýšľam :
Dala som mu svoju mladosť, dve krásne deti, viac som už nepotrebná, som menej atraktívna. Ale dá sa vôbec omladnúť pri takejto skúške , ktorú prežívam. Samú seba sa na to pýtam, no odpoveď akosi neprichádza.
Áno, som v nemocnici na onkologickom oddelení.
Je to nesmierne zlý, až hrozivý pocit, keď každú chvíľu hľadíte smrti do tváre. Na oddelení je mnoho prípadov, ktoré možno nevydržia do rána, no viera žiť v nich je obrovská, viera, že sa vrátia domov k svojím blízkym.
Nie všetky prípady sa končia šťastne, Včera napríklad vyniesli z osmičky devätnásťročné dievča Katku, mala rakovinu pľúc. Prikryli ju bielou plachtou, položili na vozík a vyniesli z oddelenia.
Takéto stavy, a vôbec pohľady na ne sú neznesiteľné.
Mám strach, veľmi sa bojím. Som nedočkavá, musím byť stále v pohybe. Tak sa prechádzam v pohybe a som sústavne v permanencii. Dnes je sobota, návštevný deň, Kamila by mala prísť každú chvíľu, čo však Pavol, príde?
Je poludnie, ako každé iné a predsa čímsi zvláštne, v horlivom očakávaní čakám na svoju rodinu.
Takýto pocit som dávno nezažila.
Naposledy som bola v nemocnici pred desiatimi rokmi, keď mi operovali žlčník. Pavol bol iný, starostlivý, bol pre mňa oporou, dnes môžem akurát o tom snívať.
Ktosi sa prediera davom .
– Som tu Kamilka, tu…., – mávam ako o dušu.
Dcéra zakopne o tašku muža, ktorý stojí pri dverách.
Zničená s dvoma taškami v rukách sa náhli ku mne, prežívam naozaj krušné chvíle, ktoré osud navždy spečatil. Kamila narazí na muža pri dverách, prediera sa davom, čím skôr sa chce dostať k mojej blízkosti, objať ma a povedať.
– Mami, som tu. –
Ospravedlní sa mužovi, do ktorého narazila, inému zas skoro stúpi na nohu, robí všetko preto, aby bola pri dverách, kde nedočkavo čakám. Keď sa naše pohľady stretnú, objímem ju a prihovorím sa jej.
– Kamilka moja. – Zalesknú sa mi oči, dcéra dobre viem, čo cítim, prežíva rovnakú bolesť ako ja.
– Mami, konečne rozprávaj . – a počúva.
Najhoršie sú večery v nemocnici, keď stíchne všetko.
Lekári odídu do svojich pracovní, sestry ostanú v ošetrovni, zahĺbené do každodenných starostí, i mucha na okne akosi stíchne, akoby cítila, že i pre ňu sa môže uzavrieť kruh. Smrť
tu číha z každej strany. Stačí keď pavúk lezúci na stene nastraží chápadlá a má ju hrsti. A vôbec stačí vôjsť do izby, kde nikto nie je a kvety vo váze hovoria za seba.
Samota a smrť si tu na onkologickom oddelení podávajú ruky, aby pacientom dali, čo len štipku nádeje znova žiť naplno.
Myseľ mi pracuje na plné obrátky, nedokážem na Pavla zabudnúť. Iba spomienky ostávajú zviazané v hrudi s chvíľkou pre bolesť.
Priznávam dôjsť k vlastným brehom býva ťažké, ale o tom je život, dobyť vlastné brehy, aj keď to stojí mnoho síl.
Za oknom sadá tma prediera sa cez ňu neskutočná bolesť. Preciťujem ju, veľmi ma sužuje, naháňa mi strach. Hľadím do svojho vnútra, ako do veľkej knihy a verím tomu, že môj život je jeden veľký bestseller. Mám ho prečítaný do poslednej stránky.
Sedím v izbe a uvedomujem si, že strácam takmer všetko. Zdravie sa mi podlomilo, muž sa so mnou chce rozviesť, ostali mi iba deti, nesmiem sa vzdať v žiadnom prípade ! Nie!
Vstanem a podídem k zrkadlu. Zostarla si Petra, vrásky ti pribudli, premenili sa na striebro. Zajtra má byť vizita, predpíšu ti lieky, naordinujú liečbu.
Ale čo bude ďalej?
Vychádzam na balkón nadýchať sa čerstvého vzduchu, v diaľke zaspáva mesto, iba svetlá pouličných lámp blikajú ako staré Edisonky. Hľadím na večernú oblohu a spomínam na slová matky, ktorá bola veľmi veriaci človek, vždy mi vravievala.
– S osudom sa treba zmieriť. , iba Boh vie prečo tak koná. –
Myslím na ňu a viem, musím bojovať, vyrovnať sa s osudom a žiť iba pre deti, potrebujú ma.
Moje poslanie na tejto zemi sa ešte neskončilo.
– Ešte nie! Ešte som neskončila. – poviem pre seba a bojujem s veľkým sebazapretím.
Zavriem dvere na balkóne, vkročím do izby.
Je mi tak cudzia, najradšej by som sa vyzliekla z vlastného žiaľu, z bolesti, ktorá ma nesmierne trápi. Aká budúcnosť ma vlastne čaká? Na túto otázku nepoznám odpoveď, síce je v tejto chvíli nepodstatná, ale rada by som na ňu poznala odpoveď.
Je čosi po piatej. Súmrak sa hadí pod oknami ako stará anakonda a pomaly spúšťa večernú oponu. Dážď za oknami si dáva rande s kvapkami. Stromy vyzlečené donaha zapustili korene v zemi a prosia o viac slnečných lúčov pre seba.
V to tiché poludnie Kamila stojí naklonená ku kuchynskému drezu s nožom v ruke a krája cibuľu. Šikovne ním narába, cibuľu osolí a nechá slziť, potom ju spení a opraží na oleji.
V kuchyni sa cíti ako ryba vo vode.
Vareniu sa naučila od mamy, teraz sa jej táto škola nesmierne zíde. Ináč by taniere boli dnes prázdne. Hoci zlomená osudom svojej mamy, o to väčšou chuťou sa púšťa do prípravy večere.
Doma je cítiť prázdnotu, mama tu jednoducho chýba. Obrovská samota, ktorá dolieha na oboch je zničujúca a pýta si krutú,
neodškriepiteľnú daň.
Bez mamy to nie je ono a nikdy ani nebude.
Mäso vo výlevke je už rozmrazené, vybrala ho ešte ráno, keď odchádzala do práce. Vyberie ho zo sáčku a nakrája na tenké plátky, potom nasolené kusy mäsa vyklepe a vypraží ich. Zástera, ktorú má na sebe jej sekne ako uliata . Sama je v duchu na seba pyšná, že sa od mamy čosi naučila. Veľmi rada drží varechu v ruke, stojí pri hrncoch a učí sa.
Jednoducho maminu školu, ako stáť pri sporáku realizuje v praxi a treba povedať darí sa jej. Pozbierala všetky skúsenosti, mamine rady a pustila sa do varenia. Niekedy začať musí, a teraz prišla tá pravá chvíľa. Zohreje olej a hodí naň cibuľu. Blažená, ba doslova fantastická vôňa zaleje kuchyňu a ocení ju i Roman. Cibuľová aróma sa nesie celým bytom, je nezameniteľná, dalo by sa povedať, až rozprávková. Všetko prebieha tak, ako má v smere hodinových ručičiek.
Roman sedí sedí za stolom a sleduje Kamilu, popritom rozmýšľa, otec mu jednoznačne chýba. Chvíle s ním sa odrazu vytratili, už neexistujú, jediné, čo mu otec povedal je, že odchádza, pretože si s mamou nerozumie, ale ako otec na neho nikdy nezabudne.
Celý problém je v tom, že nedodržal slovo, zabudol na Romana,
na Kamilu, na mamu. Sužuje ho bolesť, nedokáže sa zmieriť so situáciou, ktorá v jeho živote veľa zmenila. Bez otca sú tieto chvíle veľmi opustené a osamotené. Chýba mu otcovská láska, boli predsa dvaja chlapi v rodine. Smiali sa, riešili vážne problémy, o ktorých mama a Kamila nesmeli vedieť.
Bolo to ich tajomstvo, odrazu tu otec nie je, akosi prázdno je
bez otca, bez mamy, ktorá práve leží v nemocnici. Nie je malý, aby nepochopil, čo sa stalo, jeho rodičia sa rozišli, a on sa nemá o koho oprieť : otec od nich odišiel, mama je vážne chorá.
Táto situácia je pre Romana veľmi komplikovaná, je to začarovaný kruh, z ktorého sa nedokáže dostať.
Ostal sám, úplne sám s Kamilou, ktorá to má tiež ťažké.
Nemá sa s kým porozprávať o mužských záležitostiach, a v takomto veku je to veľmi dôležité, keď dozrieva na muža. Nedokáže si predstaviť ani jedinú chvíľu bez otca.
Ako to bude ďalej ? A čo ho čaká?
– Roman, dones mi zemiaky zo špajze! – povie odrazu Kamila.
– Trocha si švihni, nech to kvapí. –
Na chvíľu odtrhne svoj pohľad od varenia a zahľadí sa na brata.
Je akýsi iný, zmenil sa. Bola by rada keby už mama bola doma z nemocnice, takto to má sama veľmi ťažké. Všetko by bolo iné, keby mama tu mohla byť medzi nimi, všetko by sa zmenilo, i Roman, určite, v tom si je istá. Pri spomienke na otca ju zachváti zlosť. Ako mohol vymeniť rodinu za milenku, keď ho mama potrebovala? Toto mu nikdy neodpustí. Takto by sa nedokázala zachovať. Raz sa mu všetko vráti ako bumerang.
Nie v žiadnom prípade mu neodpustí, veď nechal celú rodinu, vykašlal sa na ich, keď ho najviac potrebovali.
Vzbĺkne v nej zlosť, avšak pohľad na brata všetko zmieri.
Roman donesie zemiaky, položí ich do kúta a odchádza
do izby. Chce byť sám vo svojej samote, s nikým sa s ňou nechce deliť. Vojde do izby a hodí sa na gauč. Čo keby zavolal otcovi?
Možno by sa porozprávali, len tak, otec by sa ho spýtal, ako sa má, čo je nového u neho? Tak veľmi to potrebuje.
Chytí do ruky mobil, vytočí číslo a s napätím čaká.
V tom sa v mobile ozve ženský hlas.
– Prosím, –
Cíti sa nepríjemne, je mu zo všetkého na nič, nemá otca a tak veľmi ho potrebuje. Kamila mala pravdu, má milenku. Už ich nemá rád, stratil o nich záujem, rodina pre neho neznamená nič.
Zavrie oči a od samého trápenia zaspí.
Sníva sa , že je s rodičmi na horách.
Za oknom padá sneh, otec prikladá do kozuba, mama je šťastná, sedí za stolom a popíja čaj. Na poludnie sa vyberú na hory, fúka ostrý vzduch, a nádherne sneží. Na Romanovej duši je odrazu tak krásne, tak hrejivo. Otec sa cez stojace zábradlie pri chodníku nahne, náhle sa pošmykne a padá do rokliny.
– Nie! Nie!! Nie!!! – Kamila pribehne do izby k bratovi.
– Čo je Roman? Čo sa stalo?-
– Snívalo sa mi s našimi. – Privinie si brata na hruď.
– Už je dobre Roman, všetko bude v poriadku. –
Roman si uvedomí, má skvelú sestru. Stará sa o neho, prebrala výchovné žezlo od mamy, vychováva ho, a vždy stojí pri ňom. Je skvelý pocit, ktorý by nezamenil za nič na svete, o sestre samej nehovoriac.
– Poď jesť ! Je navarené! –
V Kamilininom pohľade sa zračí sesterská láska, je schopná prijať brata do opatery, ak by to bolo treba. Ten čas raz príde. Všetko sa zmení od základov. Bude musieť nahradiť Romanovi mamu, bude mamo i sestrou na celý úväzok.
– Kamila, mama zomrie? – spýta sa Roman odrazu.
Stráca silu. Táto otázka ju zaskočí, rezonuje v jej ušiach ako bič, nedokáže si predstaviť túto situáciu. V hrdle je vysychá, zoviera ju bolesť ako vlastný kríž, ktorý nedokáže uniesť.
Predstava, že tu mama nebude, že raz príde táto chvíľa
jej prináša stiesňujúcu úzkosť, veľmi ju skľučuje. Je si vedomá,
raz to však musí prísť.
– Prečo by mala zomrieť? – bratovu otázku prebije vlastnou otázkou ako tromf. Vie, že klame samú seba i brata, no nesmie pripustiť fakt, že všetko sa skončí smrťou, s takýmto pocitom sa žije ťažko.
– Vieš Romanko, je niečo medzi nebom a zemou, čo nezastavíš a nikdy nezmeníš. Každý z nás zomrie, ale mama, tá bude žiť v našich spomienkach stále. –
Romanovi zosmutnejú oči, bolo by dobre zmeniť tému, pre obidvoch je téma mamy nesmierne nepríjemná záležitosť. Kamila na všetko nestačí, najmä, keď vidí na bratovi ako sa trápi. Smutná tvár, vždy vyhasnuté oči, sú príkladom, že Romanovi mama veľmi chýba. Kto by mamu nepotreboval? Pozrie sa na brata, tie smutné oči bez lesku, vravia sami za seba.
– Čo nového v škole? – spýta sa sestra.
– Rodičov volajú do školy, mama je teraz v nemocnici a otec….-
Zasekne sa.
– Mohla by si ísť ty? –
– Vyviedol si niečo? –
– Nie, len rodičov volajú kvôli prihláške na strednú školu. Som siedmak zabudla si? –
– Macher. – usmeje sa Kamila. Vie, že Román by nič nevyviedol. Je správny chalan, učí sa dobre, nefláka sa, nikdy s ním neboli problémy, dokonca je dobrý žiak.
– A kde si sa prihlásil. –
– Na športové gymnáziu do Bratislavy. Chcem sa venovať futbalu. –
Roman patrí k tým, ktorí majú blízko k športu, i jeho otec kedysi za mlada športoval, hrával futbal. Dostal sa do extra ligy, lopta bola vždy pre Romana lákadlom. Nikdy si však Kamila nemyslela, že futbal bude Roman brať tak vážne.
Nakoniec prečo nie? Byť športovcom , cestovať a spoznávať krajiny, víťazstva i prehry, to už je čo povedať.
– Tak futbalista? Vieš , že musíš byť dobrý v učení, a viac než dobrý, je ti to hádam jasné? –
– Nerob z toho tragédiu. Učím sa dobre, nie? –
Roman vstane a odchádza do svojej izby. Predstava, že i on raz bude slávny že sláva sa mu raz ovinie okolo krku, a nikdy ho neopustí ho fascinuje… Často sníval o tom, že raz bude slávnym futbalistom , i on bude stáť na slávnom štadióne belasých, bude reprezentovať farby kvalitnou hrou a nikdy nesklame.
Otec mu často vravieval.
– Sny sú na to, aby sa snívali a raz sa splnili, – privretými očami sa vnára do sveta futbalu. Vidí sa v reprezentácii, ako hrá so štátnym znakom na prsiach. Tvrdou drinou sa tam určite dostane, o tom je presvedčený. Nie,nenechá nikoho na pochybám. Dvere do detskej izby sa otvoria a stojí v nich Kamila.
– Mohol by si to dať tichšie, Susedia sa budú sťažovať. –
Spomenie si na svoju tenegerskú mladosť, keď
ona brázdila školské lavice a počúvala starý dobrý Qween.
Milovala Freddyho Mercuryho, všetci ho považovali za hudobného Boha. Baby pri jeho pesničkách šaleli a boli tak nádherne krásni.
Kamila má dvadsaťtri rokov, pracuje vo farmaceutickej firme na vývoz a dovoz liekov, a vôbec vzťah s Michalom jej vyhovuje.
Ale čo Roman? Má iba štrnásť, stáva sa z neho mladý muž.
Ako zvládne ťarchu bez matkinej opory. Na chvíľu si predstaví okamih, keď tu mama nebude, keď si viac nesadne za spoločný stôl. Predstaví si túto neskutočnú chvíľu, až ju zamrazí a nabehne jej husia koža.
Všetko sa raz stratí, ale spomienka na mamu tu ostane.
Niekedy má pocit, že to nemôže byť pravda! Nie!
Mama nemôže tak ochorieť, otec zabuchnúť dvere a dať všetkým zbohom. Zachoval sa sebecky, myslel iba na seba, ale kde je šťastie jeho manželky, ich mamy.
A čo šťastie jeho detí? Na to zabudol?
Celá debata | RSS tejto debaty