Poézia a umenie dáva krídla

      Húkajúca sanitka sa nesie chladnou februárovou nocou.

Mesto spí v kóme, za volantom sanitky sedí tridsaťšesťročný muž Ladislav Kotruba. Rukami drží volant, akoby k nemu prirástol.

Miluje svoje povolanie, je to práca, ako každá iná  a predsa čímsi zvláštna. Veď prísť načas na miesto, byť v každej chvíli nápomocný, keď to najviac ľudia potrebujú, vedieť sa orientovať v dopravnej špičke, jazdiť  bez nehôd, keď sa  s lekárom vyberá za pacientom, má svoje neopakovateľné čaro. Na záchranke pracuje už piaty rok. Za ten čas sa stal z neho skúsený a rozvážný šofér. Nestratí sa v hustom  labyrinte dopravnej premávky, dokáže zachovať rozvahu a pevné nervy.

      Dispečing hlási. : – Na ulici Kukoreliho pätnásť došlo k rodinnej hádke. Opitý  muž musel dokazovať svoju silu a dominanciu, jeden  z členov rodiny je v hlbokej traume, mladší z členov rodiny má zlomené  zápästie. Voláme na pomoc i políciu, muž ohrozuje manželku nožom a je agresívny. –

    Sanitka zabočí na Račianske mýto, prejde námestie a so zapnutou húkačkou uháňa vpred. Je čosi po polnoci.

 Mesiac zaodetý do splnu prezieravej noci stráži polnočné mesto,to práve hlboko spí. Ulice sú tak mĺkvo tiché, iba padajúce vločky

dotvárajú bielu scenériu noci. Sídlisko zahalené tmou  dýcha pravidelným rytmom, tento pocit nočného pokoja sa  za niekoľko minút vytratí.Stará, ako lekári tento typ sanitiek medzi sebou volajú, zastane na Kukoreliho trinásť, priamo pre činžiakom. Nikde sa nesvieti, iba na druhom poschodí.

    Všade je tma navôkol, i nebo schúlené do klbka ako mača drží noc pri živote, zatiaľ čo policajné auto si hľadá miesto na parko-

vanie. Okno z ľavej strany je pootvorené dokorán. Z bytu, kde sa práve svieti, počuť neustály  krik. Spoza závesu  sa mihajú tiene. V tom ktosi zakričí. – Pomóóóc, veď on sa zbláznil. –

    Sanitka zastane na ulici pred činžiakom a policajti v závese za sanitkou, ktorý práve zaparkovali pred blokom, vystúpia z auta a pripravujú sa na zásah. Z bytu počuť  naďalej krik a zvadu.

Ktosi opäť zakričí.

– Pomóóc, veď on ju zabije. –

      Kapitán Oliver Dalmacky, ktorý práve zamkol dvere na policajnom aute si uvedomuje, je nutné rýchlo konať. Policajt aj zdravotná služba vchádzajú do vchodu a berú schody po dvoch. Policajt, ktorý má už skúsenosti s takýmto vyčíňaním,  búcha päsťou na dvere. Nikto neotvára.  Počuť iba plač a neustálu prosbu, aby sa to skončilo.Policajt zrýchli krok, prerazí dvere a rozbehne sa za krikom. Náhli sa, až lekár za ním nestačí. Darmo, je to policajt s kondičkou, ako má byť. Vojde  cez chodbu do kuchyne, kde stojí bezradný chlapec so slzami v očiach. Jeho otec drží matku s nožom na krku. Dráma ako vystrihnutá z filmu.

      Opitý muž má všetky tromfy v rukách, situácia je vážna. Lekár sa pozrie na policajta a dáva mu signál, aby konal. Ten  vyzýva muža, aby pustil  ženu.  Muž v plnej opilosti  ženu nemieni pustiť. Je ako zmyslov zbavený.

– Ani krok. – skríkne na policajta. – Ináč ju zabijem. –

– Pustite ju, čo tým získate? – policajt sa snaží zabrániť tragédii.

      Previnilec s vražednou zbraňou ani nereaguje na policajtove slová. V jednom má jasno, je ten, čo určuje pravidlá hry a pocit nadriadenosti nad ostatnými, mu dáva istotu. On je pánom situácie. Je veľmi autoritívny a strašne tvrdohlavý. Možno si neuvedomuje , čo robí. Chlapec si kľakne na kolená a prosí otca, aby matku pustil.

      Dráma naberá na obrátky.

-Otec, pusti mamu prosím ťa! – chlapec sa rozplače.

– V mene zákona! prehovorí kapitán Dalmacky.

– Pustite manželku! Budem musieť použiť služobnú zbraň a násilie! – Muž nereaguje, stále drží ženu v ohrození.

Je pomätený a bezpríčetný. Chlapec nevidí iné východisko, iba vykročiť k oknu a konať. Otočí sa k otcovi a adresuje mu slová.

–  Ak  ju nepustíš mamu,, vyskočím z okna! –

Dalmacky, muž  zákona v uniforme skríkne.

– Chlapče, stoj! Neblázni. –

Jeho otec zneistie, toto teda od svojho syna nečakal. V okamihu vytriezvie. Stráca istotu, nechce stratiť svojho syna. Policajt  mu vo chvíli nepozornosti podrazí nohy, nastáva súboj času o prežitie.                          

 Nôž mužovi náhle vypadne z ruky, sústavne sa bráni ako šialený a nevzdáva sa. Zvalí policajta na zem a udrie ho. Ten sa však nezľakne, chytí násilného  muža za krka a pravou nohou odkopne vražednú zbraň do bezpečia. Zakrvavená žena sa konečne oslobodzuje.

     Je voľná.

Opitý muž, včera otec, dnes opitý manžel, skoro vraha a násilník je  zadychčaný, ledva chytá dych. Zápas s policajtom ho vyčerpal. Sám je zmätený, je porazený, prekvapuje ho, že ho porazil akýsi fízel v uniforme.

– Ste zatknutý  za pokus o vraždu a fyzické napadnutie policajta. –

povie kapitán Dalmacky. Zakrvavená  žena sa vrhá  do náručia svojho syna, až teraz si uvedomuje k čomu mohlo dôjsť. Pohladí svojho syna, chlapec vzlyká, plače ako búrka. Je v traumatickom šoku.

     Lekári  ho ošetria, v nemocnici mu ruku zrongenujú a dajú do sádry. Ošetria zranenia i jeho matku, ku ktorým prišla v súboji so svojím mužom. Rany ju bolia i na srdci. Roky žije s alkoholikom, kde je domáci teror na každodennom poriadku. Nezaslúži si takýto osud, ani jej syn. Podáva trestné oznámenie na svojho  manžela. Podíde k nemu, pozrie sa mu do očí, nakoniec prehovorí.

– Zhni vo väzení ty netvor! Nič iné si nezaslúžiš. –

   Muž sklopí zrak, nezmôže sa ani na slovo.

   Pod oknami sa prebúdza ráno, až tuhne mráz v žilách. Policajt mužovi nasadí putá, ten sa otočí k rodine  a iba dodá.

– Mal som vás rád. –

Žena sa na neho pozrie, mysľou jej preblesknú  spomienky na život s týmto mužom. – Mal som vás rád. – rezonujú v nej manželove slová, ktorého policajt odváža v putách.

    Jeho slovám, ale nikto neverí.