Poézia a umenie dáva krídla

Na stole sviečka

zlomená v plameni.

Je mrazivé ticho po daždi.

Staručká jeseň píše listy

do chladného  večera.

Stmieva sa.

Na oknách skrehnuté ruže

sklonené do šera.

Príbeh zhasína.

V izbe je ticho ,

akoby sviečku uťal kat.

Je mrazivé ticho

po daždi, tak akurát.

 Spoveď

Nebo napnuté ako slák,

už znejú známe rytmy.

Horúce  leto tak akurát,

sviečka spovedá sa v prítmi.

Za oknami bubnuje dážď,

teraz v pravej chvíli.

V očiach jeho kvapky máš,

letnou nocou znie Paganini.

Sviečka do seba schúlená

vie, že skončí svoju púť.

Ostane z nej iba vosk biely

a to je navždy príbeh celý.

 Noc kráčajúca k ránu

Rozhojdám

spomienky vo vetre.

Jeseň zúri na vlnách.

Do šálky čaju pridám

ukradnutý mesiac.

Chýba mi jeho lúč.

Nebo,

tá večná galéria obrazov.

Boh ju nikdy 

nevydraží na aukcii.

Všetko je umenie –

jeseň, ktorej dážď

sa bozkáva s kvapkami,

noc vyzlečená z tmy,

kráčajúca k ránu.

V básni prebúdza sa deň.

Svitá konečne.