Poézia a umenie dáva krídla

    Za oknami jeseň  brúsi mráz na ostrie noža.

   Je ostrá zima ako žiletky. Chladivá a mrazivá zima.

Stromy v zajatí jesene si tykajú s kvapkami a rozčesávajú jesenný čas na búrku. Kvapka po kvapke sa k sebe túli a dážď bubnuje na parapetu v štýle Jimmyho Hendrixa. Je búrka rozmenená na drobné a jeseň, ktorá trhá nebo na mraky a dážď si svieti cestou kvapkami.

    Šimon sa pozrie sa na hodinky, je pol piatej, tichý podvečer, keď sa chlapi oprú o vietor a ostanú verní spomienkam. Má neskutočne zvláštny pocit na srdci, svetlo na lustri hniezdi ako opustený vták so zloženými krídlami a myslí na staručkého  Edisona.

    Práve sa zvečerieva.

Mesto sa oblieka do  smútku, je večer vykrojený z tmy.

Podíde k oknu  odhrnie záves a zahľadí sa  na pokojné večerné mesto  zaliate do obrazu sídliskovej džungle, v ktorej žije roky.

   Pouličné  lampy – tie staré Edisonky si naň už dávno zvykli, na večnosť panelákového sídliska, vrasteného do koreňov tohto  mesta, ktoré mu prirástlo k srdcu.

    Keď odchádzala bol na ňu nahnevaný, kričal ako zmyslov zbavený. Šimon je muž zrelého veku, tiahne mu na štyridsiatku, keď chlapi začítajú počítať vlastné letokruhy, alebo jednoducho chytia druhý dych a začnú nanovo žiť.

    Zvolil si tú schodnejšiu, prijateľnejšiu variantu a žije o pätnásť rokov  s mladšou Luciou. Je to žena skúšaná životom ako remeň.

Uvedomí si neskutočný nepokoj, ktorý v ňom vibruje a zanecháva za sebou akúsi melanchóliu, akýsi pocit, že vždy je čas na život, vždy je čas na lásku.

    Práve vchádza do izby, podíde k nemu, má smutné oči ako vyprahlé studne bez vody. Srdce jej bliká ako semafór, ostala stáť na vlastnej križovatke, nevie sama kam povedú jej kroky.

    Je silná osobnosť, znesie toho veľa, má však pocit, že sa to na ňu valí ako veľká voda. Gordický uzol preťal jej životnú  cestu a otvoril novú ranu, a vôbec nebola na to pripravená.

 – Netráp sa, mama to tak nemyslela. – prihovorí sa jej.

Oprie sa o jeho plece, dotkne sa jeho dlaní a mlčí, tento okamih nepotrebuje slová. Stačí vidieť očami, milovať srdcom, mať vždy pripravené dlane pre dotyk toho druhého a vždy žiť každou chvíľou naplno. –  Tadeáško ešte spí? – spýta sa Lucia.

–  Spí, ale netráp sa. – odpovie.

   Rezonuje v nej Šimonovo konštatovanie. Netrápiť sa…Ale ako?

   Nedokáže to, veľmi to bolí. –  Zatvorím okno, schladilo sa. –  povie Šimon a myslí na neznesiteľné dni u nich doma.

– Mama ma nikdy nevpustí do svojho srdca. – povie Lucia.

–  Veď práve, to ma mrzí. Sme šťastní a ona… – Šimon sa zasekne.

   Vie veľmi dobre, že jeho mama je zo starej školy.

   Sústavné jej otázky ho dokážu vykoľajiť. Prečo nie sú manželia? Prečo je to u nich tak a nie onak? Prečo ten veľký vekový rozdiel, A to dieťa, ktoré nikdy nebude jeho.

     Prečo? Prečo? Prečo?

– Vieš prečo, mami? – Lebo medveď. – odpovedal jej a ukázal jej dvere. Tadeáško ešte spí. Šimon s Luciou sú ako jedna veľká rodina, poznajú sa navzájom dokonale. Stačí jeden jediný pohľad a obaja vedia, kto ako  zareaguje. Dôležité je  prispôsobiť sa  jeden deruhé mu a pochopiť, že žiť v porozumení a láske je jedno veľké umenie.

   Tadeáško nezniesol, že si ho dospelí dohadzujú ako detskú hračku. I jemu sústavne pílilo v ušiach, to večné moralizovanie.

– Nikdy to nebude tvoj syn, Šimon. –

   Mama to často preháňala rečami.

Tadeáško dotknutý takýmto správaním vošiel do izby a ľahol si s pocitom krivdy v detskom srdiečku, časom sa síce ukľudnil, ale cirkus Šimonovej mamy pokračoval.

    Bolesť prelína jeho šťastie, tie brehy nedokáže prelomiť.

    Rozmýšľa, je naozaj šťastný?

    Prišlo to, čo ho sa Lucia so Šimonom najviac obávali.

   Citové rozpoloženie Tadeáška bolo tak emotívne, že to nad ránom  okolo tretej vyústilo v epileptický záchvat. Nikdy v živote takéto čosi Šimon  nevidel. Tadeáško  sa skrúcal v kŕčoch, penilo mu z úst a bol meravý ako živá mŕtvola. Vystrel ruku a vo svojej  bezradnosti volal.

– Mamka, mamka som iba tvoj. –

– Lucia, zavolám našim, Tadeáško potrebuje pomoc, musia to pochopiť. – povie Šimon Lucii.

    Rozhodne sa vytočiť  číslo, v ruke  drží telefón a netrpezlivo čaká.  Ubiehajúce minúty sa mu zdajú večnosťou. Tak nech to niekto zodvihne ktosi, prosím… modliká sa Šimon k telefónu. Zdvihne to niekto konečne? Drží v ruke slúchadlo a netrpezlivo počúva vyzváňajúci tón. Na druhej strane linky sa ozve  Šimonov otec. – Šimon, čo sa stalo? Sú tri hodiny nad ránom. –

– Tadeáško dostal epileptický záchvat. –

– Rozumiem okamžite som pri vás. – slová otca Šimona upokoja.

     Keď Šimon vynáša Tadeáška v kŕčoch z tretieho poschodia pred parkovisko, jeho  ma už sedí v aute a čaká.  Celou cestou mlčí ako prázdny hrob. Voči Lucii a Šimonovi má výčitky, ublížila im, i samotnej Lucii. Prichádzajú do nemocnice, lekári su v permanentnej pohotovosti, venujú sa Tadeáškovi. Tá jeho vystretá rúčka a to jeho. – Mamka, mamka, som iba tvoj. –

dojme i lekára.

    Tadeáško ostáva na nejaký čas v nemocnici.

    Vychádzajúc  z budovy  nemocnice, si všetci uvedomia, vonku je mrazivo, akosi i v srdci Šimona. Šimonova mama  kráča k parkovisku, v tej chvíli  si uvedomí. Rodina je pre Šimona prvoradá, nebude im stáť v ceste. Akoby i Šimon vedel čítať myšlienky. Ozve sa prvý.

– Prepáč, mami,  nesiem svoj kríž, ale som šťastný. –

    Pozrie sa na syna.

– Dávam vám svoje požehnanie. Buďte  šťastní . – povie matka a zakrýva vlastnú hanbu v očiach. Jej slová  zaniknú v diaľke ranného spevu vetra. Iba Lucia a Šimon poznajú ich pravý význam.

    A jeseň, ktorá vychádza tichému ránu oproti k stromom, popri ulici priamo  na sídlisko. Tam kdesi sa začína nový život, hoci s krížom, o to väčšou láskou na pleciach.