/ venujem mame /
Nebo je nedeľný obrus na sviatočnom stole.
Jeseň vystretá ako Kristus na kríži.
Sú také dni plné dažďa
a spomienok ako žeravá láva.
Srdce je trezor
na vlastné sny,
ktoré vždy dosnívam.
Noc je už minulosť, vychádzajúce slnko
holým obrazom skutočnosti, že rodí sa deň.
Sedím a rozmýšľam.
Prečo sú matkine ruky vzácnejšie ako chlieb.
Najdrahšie bohatstvo –
ktoré som dávno nepohladil,
neobjal ťa, mama, pritom som tak chcel.
Sú slová, ktoré v danej chvíli nevypoviem.
Sú sny, ktoré sa nikdy nestanú skutočnosťou,
a predsa nás čosi hreje ako babie leto,
v septembrovom čase,
ako slzy, ktorá sa ti skotúľa po tvári.
Osud je kríž,
ktorý občas neunesiem.
Na dve kvapky Hemingwayovho mora,
zaplaví ťa vlastná povodeň.
Matkine ruky sú vzácnejšie ako chlieb.
Byť nimi sýty, teraz vypoviem akurát.
– Mama, mám ťa rád. –
A tak to ti splatím svoj dlh.