Prometeova odysea
Vták na skalou Prometea vznáša sa ako kráľ.
oblohou sa nesú krvilačné mračná.
Lúč slnka zvláštnu partičku rozihral,
zem vyprahlé pery má, je neskutočne lačná,
túžiac sa nasýtiť pohľadom aeroflota
s roztiahnutými krídlami z výšky,
ten výkon letca o ktorom básnil sám Michelangelo.
Sú sny, sú túžby vykradnuté z múdrej knižky,
keď ti unavený vietor sadá na čelo
ako jesenný monzún zo známej drámy,
ktorá časom ako legenda zvráskavela.
Orlovi sloboda na krídlach deň vždy slávi,
a skala ďalej puká od úžasu tohto diela.
Za oknami spomienka
/ pamiatke starej mamy /
Na záclonách zadriemal sneh biely,
tie kedysi prali ruky mojej starej mamy.
Srdce mi trhá na mraky – bolesť velí,
len Boh tú pravú silu dá mi.
Keď zo všetkého ostanú slzy
a včerajšie smútky utkané z hodvábu zašera,
a každá spomienka veľmi mrzí.
Báseň si našla cestu ku krížu zvečera.
Nad hrobom príbeh kameň rozpráva,
oči sa lesknú – iné bolesti a dlaň pevne zovretá.
Sú iba poslednou úctou k žene – zvláštna rozprava.
Jeseň za oknami listy, svoju poštu zametá.
Vianoce bez starej mamy
V nedeľu pri stole hniezdime ako vtáci,
z hviezd na oblohe prší biela soľ.
Sneží nám ako mŕtvym po krearmácii.
Naše túžby zhasli na plameň, na popol.
Zvony sa za súmraku spovedajú nebu,
je mrazivý tichý povečer ako had.
Spomienka potrebná, omrvinky túlia sa k chlebu.
Všetko je cool, až na to, že je čas spomínať.
Pri stole nám opäť, znova ktosi chýba ,
tie koledy starej mamy, i ona sama pri stole.
Pastier z modrej diali svoju bolesť skrýva,
až horí betlehemska poézia na slame.
Sú sviatky bez starej mamy, už nepočuť jej hlas,
iba mama vie, prečo plameň slabúčko, slabo dohára,
otec rozkrojil jablko a vyriekol prianie ešte raz……,
Mrazivé ruže na oknách – bolestivú atmosféru dotvára.
Raz mať pri stole našu dobrú starú mamu,
počuť jej prenikavý krásny spev, vianočné koledy.
Ovečky na nebi majú vystlanú slamu,
Sú Vianoce bez starej mamy, ako teraz, ako vtedy……,