Jeseň vystretá ako starý dobrý rock,
ktorý neuvládze ani Elvis Presley.
Tma za oknami spúšťa sa v tiché brehy
tvojich rúk, mama,
ktoré z ničoho nič ostali prázdne.
Žijeme svoj vlastný príbeh po kvapkách,
november sa zarezáva pod kožu na ostrie noža
tisíckrát na dotyk – jedno je isté, rána sú hmlisté.
Často som hľadel cez otcove okuliare,
túžiac byť čo najskôr dospelý.
Večer sa stáčal ako jesenná réva v zákrute
tvoje dlane, mama, voňali po vanilkových koláčov.
A opäť vidím ten známy obraz,
keď sa vietor oprel do otcových dlaní,
ten stal v okne s cigaretou v ruke
a fajčil ako bratislavská Dimitrovka.
Áno, všetko sa raz stratí ako dym,
ostane iba mĺkve ticho ako Boh
a čosi krásne na na duši,
čo mu sa vraví spomienka.
A možno zakorenený pocit v srdci,
že domov je báseň na rukách,
ktorá vstáva z popola.
Už dávno sme dospelí.
Všetko sa so mnou zmieta.
Otec dofajčil v okne
a moje detstvo zhaslo ako cigareta.