Na stole sviečka
zlomená v plameni.
Je mrazivé ticho po daždi.
Staručká jeseň píše listy
do chladného večera.
Stmieva sa.
Na oknách skrehnuté ruže
sklonené do šera.
Príbeh zhasína.
V izbe je ticho ,
akoby sviečku uťal kat.
Je mrazivé ticho
po daždi, tak akurát.
Spoveď
Nebo napnuté ako slák,
už znejú známe rytmy.
Horúce leto tak akurát,
sviečka spovedá sa v prítmi.
Za oknami bubnuje dážď,
teraz v pravej chvíli.
V očiach jeho kvapky máš,
letnou nocou znie Paganini.
Sviečka do seba schúlená
vie, že skončí svoju púť.
Ostane z nej iba vosk biely
a to je navždy príbeh celý.
Noc kráčajúca k ránu
Rozhojdám
spomienky vo vetre.
Jeseň zúri na vlnách.
Do šálky čaju pridám
ukradnutý mesiac.
Chýba mi jeho lúč.
Nebo,
tá večná galéria obrazov.
Boh ju nikdy
nevydraží na aukcii.
Všetko je umenie –
jeseň, ktorej dážď
sa bozkáva s kvapkami,
noc vyzlečená z tmy,
kráčajúca k ránu.
V básni prebúdza sa deň.
Svitá konečne.