Domov sú ruky,
na ktorých znesieš i Kristovo nebo,
keď stratíš dávno stratené.
Domov je matkin úsmev
v srdci syna,
ktorý zloží plameň
do poslednej sviečky na stole.
Noc zhasne na dve zápalky,
a v dlaniach ti ostane
zhorelá ruža na popol.
To je čas stisknúť
kľučku na dverách a ísť,
poprosiť hviezdy
nech z nich prší soľ.
Sú túžby zlomené krídlami anjelov
pár posledných slov,
keď sa človek lúči s domov,
kde toľké roky žil.
Na záclonách zadriemal sneh,
izba stíchla ako reč básnika
a nebo za oknami sa rozprestrelo
na rukách, ktoré znamenali vlastný svet.
Ostal iba úzky priestor v srdci,
bolesť vybuchujúca ako dynamit.
Oči ako Niagara a ty nedokážeš na líci
vlastné slzy zastaviť.