Srdce na kľúč
Natiahnem svoje
srdce na kľúč ako hraciu skrinku,
som rád, že stále hrá.
Ručičky na hodinkách rozbehli
svoj olympijský maratón,
je päť minút pred dvanástou,
dostatok času
rozkrojiť tmu na svetlo,
vložiť do svojich dlaní
slovo ako chlieb,
a byť vždy v symbióze času
s prvými vráskami.
Zhasnúť posledné svetlo v okne,
uveriť pravde,
že prišiel čas zostarnúť.
Do vlasov padá prvá inovať,
vrásky na tvári
dozrievajú ako vlastná jeseň pod oknami.
To je to umenie žiť,
prijať to, čo má prísť a to, čo iba príde.
Iba natiahnem svoje srdce na kľúč
ako hraciu skrinku.
Som rád, že ešte stále hrá…,
Rendezvous s jeseňou
Za oknami
sa jeseň usadila
ako pena na káve.
Zahniezdená
v korunách stromov,
holá bez jediného listu,
tajomná a vždy záhadná,
prichádza s dažďovými
kvapkami ako nečakaný hosť.
Nesie sa prúdom vetra,
po oblohe cez mračná.
Jeseň je tu, ako vždy
neskutočne zázračná.
A s ňou november,
uzimený sychravý.
Cukor si básnik dáva do kávy.
V uliciach za oknami
zračia sa kaluže vody,
s nimi jeseň a jej
priateľ dážď do pohody.
Zmočí jej vlasy
a letmým bozkom
ich opäť osuší.
A večer ju pozve
do reštaurácie na suši.
Deň ťažký ako z olova
Vypnutý zo včerajšieho dňa
ako môj starý mobil Nokia,
ležím v posteli
a hlavou zabáram sa do perín.
Dnes som mal
ťažký deň ako z olova,
Mesiac,
ten starý playboy
na oblohe chytá do siete
svoje staré lásky.
A v srdci zakorenené
sú odpovede bez otázky.
Zavriem oči a konečne spím.
Ráno sa vylížem z vlastných rán.
Bol ťažký deň ako z olova.