Na stole leží popolník.
Odklepne si z cigarety, napraví čiernu pásku v písacom stroji a dopíše poslednú kapitolu svojej poviedky. Slovo po slovo ju prejde, dopije kávu a zahľadí sa na záhradu, ktorá tohto roku krásne zakvitla. Orchidey sú jeho pýchou, vypestoval ich vo voľnom čase a je na ne nesmierne hrdý. Cez pootvorené okno cítiť tú zázračnú, ba priam božskú vôňu kvetov. Zaborí sa do nej a nadýchne sa. Je naozaj fantastická, nedokáže jej odolať.
Anton Strážsky je spisovateľ, do týždňa má vydavateľstvu odovzdať svoju zbierku poviedok Tvoje oči, moja pieseň.
Zvláštne, povie si, každú poviedku prináša život sám, bez nároku na honorár. Sama poviedka je príbehom osebe, do ktorého vždy vkladá svoje druhé ja. Písať o tomto svete v pestrých farbách je ťažké, hlavne o dnešnom tak zlom svete, dávno po záruke.
Odrazu si spomenie na včerajší deň.
Za oknom sa slnko zarezávalo do oblohy. Bolo dusné, dalo by sa povedať priam horúce poludnie na nevydržanie. Vracal sa práve z vydavateľstva domov. V Irexe pracuje už desiaty rok, práca redaktora ho naplnia a nesmierne ho baví.
Položí papier do rýchloviazača a zloží písací stroj.
Aj keď internetová doba je už dávno tu, a pre spisovateľa je hlavnou prioritou počítač, Anton nedá dopustiť na písací stroj. Fascinuje ho táto hudba, keď sadá si za stôl a on vyťukáva doň svoj príbeh. Hotová symfónia.
V ten deň do električky nastúpil kamelot s bielou paličkou, pristúpil k cestujúcim a akousi zvláštnosťou v hlase ich oslovil.
– Kúpte si večerník. Kúpte si Bratislavský večerník. –
Na Račianskom mýte naskočila červená, električka zastavila, šofér vstal a hľadiac na kamelota sa rozúril.
– Okamžite vystúpte! Svoj biznis mi tu robiť nebudete! –
Kamelotove oči v okamihu povädli, nemal v nich už potrebnú iskru, keď s nadšením nastupoval medzi cestujúcich. Mal rád svoju prácu, bola pre neho dôležitá.
Naskočila červená a vodič pokračoval v jazde.
Na nasledujúcej zastávke kamelot s bielou paličku musel opustiť električku. Vystúpil i Anton. Bolo mU kamelota ľúto. Sme to vlastne ľudia? Takto bezcitne sa správať k bezbranným ľuďom? Zamýšľal sa nad správaním šoféra, jeho správanie prekvapilo mnohých v električke.Stál na zastávke a hľadel na kamelota,bolo jasné, že celá situácia je mu nepríjemná. So smútkom v očiach, ktoré nikdy nevideli čakal na svoju električku. Na zastávke bolo plno ľudí, každý sa náhlil za svojimi povinnosťami. Dospelí sa vracali z práce domov, študenti v roji ako šťastné včely z úľa sa vracali zo školy. Všade bolo plno hluku, až som si vlastného slova nepočul.
V tom prišli na zastávku akýsi chalani, výrastkovia, akých chodí po Bratislave neúrekom. Jeden z nich, pravdepodobne držal v ruke fľašu a prihováral sa partii.
– Chlapci, pite, len kľudne pite. Dnes mám narodeniny. –
Partia si posúvala fľašu z ruky do ruky a popíjala.
Keď zbadala kamelota s bielou paličkou, jeden z nich pravdepodobne vodca prehovoril.
– Ááá, slepý Florián, opäť predáva svoje noviny.
Náhle priskočil ku kamelotovi, z pleca mu strhol brašňu s peniazmi, kamelot sa zapotácal a spadol. V očiach sa mu objavil strach, až sa mu vtisli slzy do očí.
Anton vykročil k partii mladíkov a neskutočným hmatom zložil opitého chlapca na zem. Chalani zo zastávky ihneď zdrhli a vzduch bol čistý.
– Potrebujete pomoc? – opýtal som sa kamelota. V očiach mal odrazu akúsi iskru, ktorá na chvíľu vzplanula v jeho očiach.
Hnedé, ba gaštanové oči ožili radosťou a šťastím, vďakou za pomoc, na ktorú bol kamelot odkázaný.
Jeho oči, akoby vzplanuli z iskry na plameň.
Kamelot bol šťastný a rád.
– Nastupujem na električku číslo tri. – povedal ešte s väčšou radosťou, až sa mu oči zaiskrili.
– A ďakujem za záchranu. Príjmite odo mňa túto útlu knihu, vydal som ju nedávno. – rozhovoril sa muž s bielou paličkou. a podal mi knižku.Bol rád svojím spôsobom, pred ním stojí jeho kolega – básnik. Radosť vystriedala a radosť, a tentoraz bol rád Anton.
K tomuto človeku mal odrazu blízko, Antona hrial pocit, že stretol človeka, ktorému umenie nie je cudzie.
Po káve, ktorá mu nesmierne chutí, dopíše poviedku, opäť si zapáli si červenú lightku a odklepne popol do popolníka. Dym sa stráca nad jeho hlavou a s pôžitkom vyfukuje cigaretu šluk po šluku. Sivastý kúdel dymu sa stráca nad pracovňou. Preruší na chvíľu svoju prácu a chytí do ruky kamelotovu knižku. Otvorí ju a zistí, že kamelot s bielou paličkou bol básnik. Začíta sa do jeho básní, majú nádych melanchólie, zvláštneho smútku, ktorý Anton v tom okamihu preciťuje sám. Verše sa mu dostávajú pod kožu, ešte dlho premýšľa, nedokáže zabudnúť na kamelota s bielou paličkou, ktorý mal oči ako horúca jeseň bez listov
Tak čisté a úprimné ako jeho básne.