Založ si blog

Gabriel Németh Slzy pre bolesť román časť prvá / ukážka /

   SLZY  PRE  BOLESŤ

 

               / román /   

 

       GABRIEL  NÉMETH

 

 

 časť prvá

/U lekára /

 

      Je sivé daždivé poludnie ako stvorené na melanchóliu.

Za oknami nekompromisne  bubnuje dážď kvapka po kvapke steká po skle a splýva v jesennú symfóniu chladného septembra.

V tú zvláštnu jeseň, ktorá si tyká s oblohou roztrhanou na mraky.

Dážď sa v danej chvíli rozprší ako soľ, nebo sa stiahne, zamračí sa, potom vyjasní svoju tvár, no posledné slovo stále nepovie.

    Práve predstavuje dážď v priamom prenose, tú neskutočnú

scenériu, akoby vystrihnutú z jesenného katalogu : jeseň  – zima.

    Sedím opretá o stoličku ambulancie, zovieram päste dlaň a ani nedýcham. Nedokážem sa ani nadýchnuť, nezmôžem sa na slovo, nie to ešte, aby som to celé pochopila.

    Zahniezdená na stoličke mám pocit, akoby som dostala elektrický šok, akoby do mňa udrel blesk, a celkom ma ochromil.

     V ordinácii  cítiť  zvláštne napätie, ktoré  by sa dalo krájať nožom ako chlieb. Celá sa chvejem nedočkavosťou.

    Koľkokrát som si  vravela : mne sa to stať nemôže.

    A je to tu. Je pondelok  pätnásteho septembra dvetisícpäť : čosi po trinástej hodine, nemocničnou chodbou sa náhlia zdravotné sestry, všetko je v pohybe, len môj svet sa náhle zastavil.

   Na oblohe niet  ani stopy, ani náznaku po slnečných lúčov, podľa meterológov babie leto tohto roku skončilo, napriek chladu, ktorý  nás všetkých obklopuje, je to môj čas.

    Milujem jeseň vo všetkých jeho podobách, keď si dážď tyká s kvapkami a všetko nádherne vonia . Vždy  mám pocit, akoby som cítila zvláštny parfém, prichádzajúci priamo z Avonu.

   Zložená  do bolesti, ako slimák do vlastnej ulity, kráčam neistým krokom vpred. Zapnem si kabát, šál oviniem okolo krku, a hľadím pred seba.   Bolo to iba pred malo chvíľou, ale docentove slová ma skosili úplne.

     Odrazu zmeraviem. Môj príbeh  práve začína.

                                                        

 Prichádzam k parkovisku, nohy ma vedú  k môjmu červenému audi, za sebou počujem zvuk svojich podpätkov a nič viac. Svet v tom okamihu, akoby prestal pre mňa existovať, srdce mi bije ako splašený zvon,  ide mi vyskočiť z hrude. Človek žije v symbióze s bolesťou odjakživa, ale dnes je tej bolesti na mňa akosi  priveľa. Čas strávený  u lekára, vynesený rozsudok nado mnou spôsobilo, že som vyšťavená, bez nálady, bez akej koľvek energie.

    Vychádzam z areálu nemocnice, dvere sa za mnou zavrú, vykročím vpred,  kľúčom v ruke otvorím auto  a odchádzam. Zovrie mi hruď, cítim, že bolesť  sa vo mne stupňuje, krčná žila mi napuchne, skoro mi ide prasknúť.

    Z očí  mi vytrysknú slzy, chce sa mi veľmi  plakať. Kdesi  som čítala, že osud je  nepríjemný protihráč, treba ho prijať  tak, ako príde so všetkým boľavým a krásnym zároveň.

   Bolesť je odvrátená strana mince, ktorej hodnotu dokáže človek prijať iba vtedy, keď sa podvolí vlastnému osudu.Bez bolesti neexistuje láska. Bez lásky neexistuje bolesť.

     O tom je celý život o bolesti, o radosti na každý deň.

 

Sama si uvedomujem dnešný deň, každý okamih prežitý u lekára.

Spomeniem si na ne až mi je z toho nevoľno.Občas osud dokáže byť krutý. Celou  cestou rozmýšľam prečo práve ja. Viem,  nikdy som nemala ustlané na ružiach, ale  predsa…, dnešný deň ma dorazil, vohnal ma do pasce a dal mi slučku do krku.

   Strácam sa v labyrinte dopravnej špičky, položím ruky na volant a zaradím sa pomedzi autá na križovatke. Z ničoho nič  naskočí červená. V rýchlosti prudko zabrzdím. Bŕzdy zaškrípu, ich piskľavý zvuk veľmi nemusím. Skrútim volant mierne doľava a uvedomím si k čomu mohlo dôjsť. Z takejto krasokorčuliarskej kreácii na vozovke by Jozef Sabovčík mal zo mňa radosť, tlieskal by mi, ja však v tejto chvíli netúžim po aplauze, túžim byť sama so svojou bolesťou ťažšou ako vlastný kríž.

    Ešte sa prizabiješ  Petra, dávaj na seba pozor!

    Chcem  byť preč z blízkosti tohto okolia, preč  z tohto zničujúceho  prostredia, ako  je táto nemocnica.

Byť sama, to jediné si želám, a veľmi potom túžim.

 

Keď prídem domov, Kamila je ešte v práci, Romanko v škole a Pavol príde o štvrtej popoludní. Utriem si slzy  z tváre a nechám zovrieť vodu na čaj.

    Dnešný deň bol na dračku, ani som si nemyslela, že som schopná, čosi také zažiť. Nemám odvahu pozrieť sa pravde do očí,  z dnešného dňa dostávam  strach, obrovskú úzkosť, ktorá má zadúša a nedokážem sa jej zbaviť.

   Pocit skľúčenosti  ma ženie k čiernym myšlienkam.  

   Som šialene bezradná.Čaj na stole  príjemne rozvoniava, ponorená do jeho vône rozmýšľam. V kuchyni je ticho, mŕtve ticho plné bolesti. Prečo práve ja? Bože, prečo?

 Čosi ma núti premýšľať, čo bude ďalej? Ako všetko dopadne?

   Ktosi strčí kľúče  do dverí. Do  bytu vojde Pavol, zloží si kabát

 na vešiak a vchádza do kuchyne. Zdá  sa mi čosi zvláštne na manželovi. Poznám ho už roky, dnes je však iný:  tichý ako prázdny hrob,  i jeho pohľad nie je úprimný, taký, aký som  zvyklá u neho. Akoby to nebol ani on , akoby bol dnes vymenený. Má v práci toho zaiste veľa , je určite zaneprázdnený, pomyslím si.

   Nakoniec  je prvý  kto prehovorí.

– Odpadla nám porada. Prišiel som skôr. –  Na chvíľu sa odmlčí.

V tom mlčaní je povedané všetko.

– Petra, musíme sa porozprávať. –

– Áno, musíme. – pritakám mu.

– Odchádzam. Chcem sa rozviesť. –

     Skoro prehltnem šálku. Preboha ! S kým som ja to žila celé roky. Šálku pevne zovieram v dlani, nakoniec mi vypadne z ruky a rozbije sa na črepy, ako moje srdce teraz, v tejto chvíli.

    Cítim  sa ukrižovaná, nedokážem sa jednoducho vzdať myšlienky, že dnešný deň ma skľúčil a pripravil mi slučku

do krku. –  Chcela som ti povedať…, Ale teraz je to jedno.  –

    Slza po slze mi steká po líci, vstanem  a zavriem za sebou dvere. Takto som si to nepredstavovala ani vo sne.

    Život mi nadelil poriadny scenár, zalieva ma pot :

    Dve kvapky a potom celé more.

   

Strašné čosi, ako sú ti chlapi bezcitní arogantní hajzli, ktorým  láska a opora človeka nič nevraví. Pavlovi som darovala mladosť, vložila do vzťahu všetko , a predsa strácam pôdu pod nohami : vybudované šťastie a vlastnú budúcnosť.

     Položím fotku späť na stôl, ešte raz ju prejdem prstami, sála z nej akési teplo, ktoré Pavla a mňa spojilo. Myslela som, že navždy, ale ako som sa veľmi mýlila.

    Obzriem sa za seba, je koniec, definitívny koniec. Finito.  Toto  som od Pavla nečakala, od muža, manžela, s ktorým som prežila celý život.

Porozhliadam sa po spálni, kde sme zažili prvé dotyky, naše prvé objatia. A dnes ?  Ani sa mi veriť nechce, všetko sa stráca do nenávratna. Nedokážem to celé pochopiť.

    Ako sa to celé mohlo stať?

   Cesta, na ktorej som kráčala so svojím mužom sa uzavrela.

    Je koniec. Navždy. Teraz. V tejto chvíli.

 

Nasledujúci deň v práci je na zbláznenie, zhon, každý ako na ihlách, má prísť kontrola z ministerstva. Šéf zúri, chodí z kan-

celárie do kancelárie, kontroluje svojich zamestnancov, či je všetko v poriadku. 

     Som bez nálady, dnes priam cholerická, úplne na dne svojich síl. Ticho rozmýšľam nad papiermi, či je všetko v poriadku.

    Každá minúta je stresujúca, prináša strach a obavy.

Kolegyňa si všimne, že niečo so mnou  nie je v poriadku, neprehovorím ani slovo, uzavieram sa do seba, nedokážem pohnúť s vlastným osudom.

    Zvrátiť všetko späť  a vysloviť nahlas.

– Nie, to nie je pravda! –

    Zložím pero na stôl, a odrazu pocítim nevoľnosť.

Telo mi slabne, zrádza ma z minúty na minútu. Žalúdok sa mi zdvihne ako vypumpovaná voda v studni. Eva sa nestačí z mojej slabosti spamätať, nakloní sa ku mne, ešte nikdy ma nevidela v takto stave. Bledú a zničenú do úmoru, a vôbec od rána sa sama v sebe nevyznám.

 

Som akosi iná, ako v predošlé dni : tichá a zakríknutá, príliš zahľadená do seba. S Evou sme dlhoročné kolegyne na nezaplatenie, navzájom sa podporujeme a neskutočne stojímepri sebe v dobrom a v zlom.

     Sme si  ako vlastné sestry.

     Na stole má svoje miesto papierová pyramída, spisy a dokumenty, ktoré treba prejsť, a bezpodmienečne skontrolovať.

Čas beží  ako blázon so štafetou v ruke, pomaly sa blíži desiata hodina a my sme nemali  čas na svoj každodenný rituál.

– Dáme si kávu? – spýtam sa Evy, pristúpim ku kanvici a nechám zovrieť vodu.

Do šálok pripravím kávu, tak akurát, ako sme zvyklé už po toľkých rokoch, čo sme spolu v kancelárii.  

     Sama sa cítim na sebe, že som iná, dnes nie som vo svojej koži. Zamyslene uvažujem nad Pavlovým rozhodnutím odísť

odo mňa, od rodiny, len tak, akoby sa nič nestalo.

    Pracujem mechanicky,  pero držím v pravej ruke, v ľavej kalkulačku a počítam. Všetko treba skontrolovať a preveriť, nesmie sa  vyskytnúť, čo len jediná chybička.

Eva upriami na mňa svoj zrak a sleduje ma.

    Síce pracujem, ale svojom prítomnosťou som úplne niekde inde, len nie v práci. Nepáčim sa jej, som ako mŕtvy breh, o ktorý sa ani voda neoprie. Cítim sa bez duše, bez nálady, zranená a tak veľmi a tak veľmi opustená.

    Zalejem  kávu a položím ju na stôl.

   Držiac šálku v ruke si ju vychutnávam dúšok po dúšku. Jej vôňa zaplaví celú kanceláriu, bez nej si nedokážem predstaviť ani jeden jediný deň.

   Kým dopijeme kávu Eva vyfajčí cigaretu. Nemala by, no zvyk je u nej železná košeľa, z ktorej sa tak skoro nevyzlečie.

– Eva, nemala by si. Si astmatička. – ozvem sa.

– A vieš, že som uvažovala, že prestanem. Ide to do peňazí a ničí to zdravie. –

 

– Moja reč, správne. – doložím, a opäť sa odmlčím.

Nastáva ticho, ktoré odrazu prelomí Eva

– Petra, nechcem sa do toho veľmi  miešať, ale stalo sa niečo.

Si ako kus mramoru  hodený do vody. Nerozprávaš, si ticho, sústavne mlčíš. –

– Po devätnásťročnom manželstve som dostala pekný darček. Pavol odchádza. –

– To nemyslíš vážne. –

Eva nedokáže  túto informáciu spracovať.

– Pavol ťa nechal? A dôvod? –

– Frajerka.  Už dlhšiu  dobu som si to všimla. Moja ženská intuícia, iba obavy potvrdila.-

– Sviňa chlap. – doloží Eva a dopije kávu.

    Ostávam verná spomienkam prežitým s Pavlom, keď sme boli úplná rodina. Odrazu sa mi zahmlí pred očami , bolesť mi zoviera hruď ako kliešte.

    Mám pocit, akoby som na ňom roky  chovala hada. Je to proti akejkoľvek  logike. Ako to mohol  urobiť? 

  Ako sa takto mohol zachovať?

  Škrie ma to, doslova to vo mne vrie.

Zložím pero  z ruky, prichádza na mňa nevoľnosť. Zaostrím zrak, svet pred očami sa mi mihotá ako kolotoč. Zvláštne, takto sa cítim po prvýkrát, ani sa nenazdám a odpadnem.

   Eva zachováva duchaprítomnosť, vie panikou nič nevyrieši.

   Áno sú prekvapivé   situácie na pracovisku, ktoré treba riešiť.

   Petra, len pokoj a kľud! Vytočí číslo záchranky, musí rýchlo konať. Rýchlosanitka  je na pracovisku do dvadsiatich minút,

keď sa preberiem z bezvedomia, skláňa sa nado mnou lekár.

– Ako sa cítite? – spýta sa ma muž v bielom plášti. Má v sebe akúsi charizmu, ktorá z neho vyžaruje.

– Prišla na mňa náhla nevoľnosť, zaliala ma horúčava. –

– A potom odpadla. – zapojí sa do rozhovoru  kolegyňa.

– Mali ste pred tým nejaké problémy? –

– Včera som sa dozvedela čosi strašné. Mám leukémiu. –

 Eva sa na mňa pozrie s vypleštenými očami , vždy som bola zdravá, nemala som žiadne problémy. Usmiatu a šťastnú, tak ma poznali kolegovia z práce.

– Budete musieť byť hospitalizovaná. – osloví ma lekár.

– Ale ja, ja….,

– Pár vyšetrení a opäť budete medzi svojimi. –

Kolegyni mi je veľmi ľúto, budem jej chýbať. Zvykli sme si na seba, veď pracujeme spolu nejaký  ten piatok. Moje oči sú ubolené, smutné ako vyprahlé studne bez vody.

    Obzriem sa za seba, stratila som všetko.

    Je koniec. Definitívny koniec.

    Rozlúčim sa s kolegyňou, objímem ju a poviem.

– Maj sa Eva. – Uzamknem sekretár a odchádzam.

     V kancelárii za sebou nechávam kúsok vzácnej spolupatričnosti, vzájomnej kolegiality, ktorá nás s Evou spájala. Nechcem vôbec pripustiť fakt, že osud sa ku mne tak zachoval.

      Je to pri najmenšom veľmi bolestivé, prežijete s niekym celý život, z ničoho nič nastane deň vo vašom živote, keď sa vám všetko rozpadne, zrúti sa vám to, čo ste budovali, stavali.    

    Jednoducho koniec. Rozchod. Nestačím sa ani nadýchnuť a opäť ma napne na zvracanie.

 – Je vám zle? –  spýta sa ma lekár.  Iba súhlasne prikývnem. Sama v sebe sa nevyznám, nikdy som sa tak necítila.

     Bola som zdravá, ale posledný polrok sa to tiahlo so mnou

dolu vodou, najmä posledné tri týždne, to so mnou bolo príšerné. Prichádzala na mňa sústavná nevoľnosť, pripisovala som to každodennému zhonu, ktorý ma deň čo deň čakal doma, či v práci.

– Dám vám tabletku. – povie lekár a vyberie z kapsne liek.

Podá mi fľašu s vodou, z pravej strany mi prisunie pohár  a prikáže tabletku  zapiť.

    Cesta do nemocnice ubieha veľmi pomaly, každá minúta je stresujúca, zdá sa neznesiteľne dlhá, akoby nemala konca kraja.

Cez pootvorené okno sanitky vnímam poludňajšie mesto, žijúce vo svojom rytme všedných starostí.

 

Ale čo ja? Ako prežívam svoj príbeh? Stojím v ústrety vlastného osudu, vystupujem zo sanitky, hrdlo mi zoviera bolesť, preniká mi priamo cez rebrá do srdca a stupňuje sa čoraz viac.

    Vystupujem po schodoch na oddelenie, kde ma nečaká nič dobrého. Cítim strach, okolie okolo mňa ma privádza do rozpakov.

Prejdem dverami na chodbu do ošetrovne , mladá sestrička práve pripravuje lieky pre pacientov. Všetko sa mi tu zdá biele :

biele steny, biele skrinky, biele plášte lekárov navôkol: biele, všetko biele.  Od tejto chvíle túto farbu neznášam, mám k nej odpor.  

– Dobrý deň. – osloví lekár sestričku.

– Pani tu má byť hospitalizovaná. –

Sestrička odloží fľaštičku s liekmi a milo sa usmeje.

– Poprosila by som o zdravotný preukaz. – a pokračuje. – Zatiaľ vám dáme nemocničné pyžamo a návšteva v sobotu vám donesie vlastné.  Môžete ísť na izbu číslo päť. –

    Bojím sa vlastných krokov, je mi tu všetko cudzie.

Iba pacientka v strednom veku stojí pri okne a hľadí doprázdna. Jej zakalený pohľad  prezrádza, čosi sa s ňou deje. Dlhé čierne vlasy, chorobou zostarnutá tvár, ale vždy krásna, potvrdzuje, že žena napriek chorobe, nič nestratila zo svojho šarmu. Jej náhly plač ma chytí za srdce.- Neplačte pani všetko dobre dopadne. – utešujem ju.

     Žena má v očiach slzy ako Niagara, kvapka po kvapke jej stekajú po tvári , jej bolesť je mi veľmi blízka. Hruď mi ide roztrhnúť, viem veľmi dobre čo prežíva, veď každá loď na vlnách sa môže potopiť. Vlny ju stiahnu,  a tým  aj osudy tých, ktorí majú čas navždy  zrátaný.  – Ako ma bude vnímať manžel? –

     Nečakane sa ma spýta žena.

    Pravdepodobne ešte nikdy nebola v nemocnici, neprežívala tak ťažké chvíle, ktoré ju ničia a ubíjajú. Je v rovnakej situácii ako ja. Máme toho veľa spoločné, podobný osud, samotu, tá dolieha na nás  z každej strany a prenásleduje nás.

– Odrežú mi prsník. Muži sa neradi pozerajú pravde do očí, obchádzajú ju ako myš horúcu kašu. Už nebudem žena . – ustráchaná pacientka ďalej lamentuje.

 – Ale určite ňou budete. – utešujem ju.

– Dovoľte, aby som sa predstavila. Som Petra Bačinská. –

– Kristína Bajniaková. – povie žena. – Má vôbec zmysel bojovať, keď kocky sú dávno hodené. – Touto otázkou  ma žena zaskočí, nedokážem na ňu odpovedať. Prvý večer v nemocnici je  veľmi  bolestivý. Cítim sa opustená , jedno však viem, odteraz sa  môj život zmení naruby, to určite.

   Začne sa terapia a ja budem iná.

Ryža a mäso sú dnešné večerné menu, ako polievka mäsový vývar. Po večeri kráčam do svojej  izby, na chodbe ma zastihne zvláštny pocit ako bič.

     Som tak sama, za chrbtom nechávam vlastnú minulosť.

     Pred očami svet, ktorý sa mi zrútil ako domček z kariet.

    Nikdy som nemala tak stiesňujúci pocit,  z tohto nemocničného prostredia vychádza  veľa utrpenia. Ani si v izbe nestačím sadnúť, keď mi na stole zazvoní mobil. – Ahoj mami, stalo sa niečo. Volali mi z nemocnice, že si zostala.-

 -Kamila moja, mám leukémiu. –

– Panebože! – Kamila zareaguje s nemým úžasom v tvári. Mobil jej skoro vypadne z ruky, cíti nesmiernu bolesť. Zlomená po tichu, ba šeptom so slzami v očiach dodá. – Mami, ľúbim ťa. Prídem určite. –

 

 

 

                                                           

 

 

 

 

Gabriel Németh – Valentínske blues

15.02.2014

/ cyklus básní venujem priateľke Deniske. / básne sú z pripravovanej zbierky Srdce na kľúč, ktorá vyjde v lete tohto roku. Rozprávka o tebe Boh ma skúša, vysloviť tvoje meno do vankúša. viac »

Bolestná pri rieke

07.02.2014

Komu ruže, komu zvony do hrobu, komu ubolenú zem, plačúcu slzami Krista. Je jediný smer – cesta je viac než istá. Komu chryzantémy, komu veniec uvitý do ticha, komu úsmev, komu šťastie, viac »

Svoj dlh splácam celý život

19.01.2014

/ venujem mame / Nebo je nedeľný obrus na sviatočnom stole. Jeseň vystretá ako Kristus na kríži. Sú také dni plné dažďa a spomienok ako žeravá láva. Srdce je trezor na vlastné sny, viac »

Jeep Cherokee - 2014

USA zažalujú Fiat Chrysler pre emisie dízlov

23.05.2017 22:41

Americké ministerstvo spravodlivosti chce podať civilnú žalobu na Fiat Chrysler Automobiles pre nadmerné emisie naftových vozidiel.

manchester

Manchester smúti, ľudia sa schádzajú na pietnom zhromaždení

23.05.2017 20:14

Ľudia prišli s kvetmi a niektorí priniesli narýchlo vytlačené heslá so srdcom a nápisom: "Milujem MCR (Manchester)".

MANCHESTER

Slovenka z Manchestru bola v aréne deň pred útokom

23.05.2017 20:00

Dcéra Martiny Carr (za slobodna Balážovej), Slovenky žijúcej v Manchestri, sa deň pred teroristickým útokom v aréne opýtala: "A čo keď sa niečo stane, také ako v Paríži?"

SÚDNA RADA: Voľba zástupcov

Exkluzívne: Toto sú noví členovia Súdnej rady

23.05.2017 19:00, aktualizované: 21:45

Voľby do Súdnej rady určia na ďalšie roky smerovanie súdnictva. Toto je osem nových členov 18-miestnej rady.

Štatistiky blogu

Počet článkov: 34
Celková čítanosť: 40103x
Priemerná čítanosť článkov: 1180x

Autor blogu

Kategórie